privolávam ho...

Privolávam ho. Jeho červené svetlo mi zasvieti do oka. Nervózne kráčam po suteréne. Ono je to tak , že isté miesta na zemi ma privádzajú do šialenstva, šialenstva zo vzdialenosti WC. A tak sa snažím necikať, len kráčať.  Čakám  a zároveň zvyšujem jeho rýchlosť silou mysle, pretože za vchodovými dverami zazriem postavu.  Oči zameriavam ku bytovkovému nebu, nohy krížim a tak zadržiavam únik moču. Nešťastne pozerám na kľučku na vchodových dverách. Otvára sa. Nenápadne hľadím na dierku, ktorá sa zväčšuje a objavuje sa v nej postava. Malá, tučná pani smrdiaca  ( či voniaca ? ako pre koho) za šunkou.  S nádejou v očiach, že ju počkám sa na mňa pozrie  a ja nemôžem odolať šunkovému zájazdu, ktorý mi ponúka. Slušne  sa pozdravím, samozrejme viac  ako dva razy, kedže láska ku šunke ju pripravila aj o sluch. Moje nohy sa však nemôžu už krížiť preto trpím mojou potrebou cikať ešte viac. Konečne sa za ňou zatvoria dvere a ona si spomenie že potrebuje vykradnúť svoju schránku. Ja stále čakám. Milo (v mojom ponímaní s hroznou výčitkou v očiach, prečo práve ja... a v zlom čase na zlom mieste..atď.) sa na ňu pousmejem a čakám s otvorenými dverami na ňu. Ona konečne našla kľúč otvorila schránku. Vybrala bežné letáky, pár sekúnd pozretia na nich si samozrejme neodpustila. Ďalej vybrala biele obálky, dala si ich pod pazušku  zamkla schránku a v žiare výťahového reflektora sa vybrala smerom ku mne. Moja radosť  je veľká. Dvere sa zatvárajú presne priamo neúmerne ako rastie moja radosť z dosiahnutiu môjho fyziologického cieľa. Ona sa zatiaľ dotkne mojich líc s ukazovákom a prostredníkom a pohýbe s nimi z prava do ľava. Opýta sa ako sa mám a ja že dobre. A konečne môžem stlačiť  5. gombík od dola a vychutnávať  šunkovo stareckú jazdu. Prichádzame na prvé poschodie, z ktorého sa detia rútia vonku. Bežné vykriky ako : ja budem prvá, posledný je zhnité vajce, hééj veď ma počkaj...nám krúžia okolo našej kozmicej lodi, v ktorej sa práve nachádzame. Oči mi padajú na stenu, na jej šurc, vreckovku, ktorá jej trčí z kešenka  ako hovorí moja babka, opäť na stenu na lampu. Medzi tým sa objavíme na druhom poschodí(.“adrenalín stúpa, srdce mi rozbúcha, ked si tu somou „ mi prebehne hlavou) na druhom poschodí čaká pani s barlou, lebo bez nej jej to nejde. Na druhom poschodí čaká pes  s paničkou, lebo bez nej mu to nejde. Tretie poschodie je neznáme. Prisťahovaný cigoši, alebo  prvorodička to neviem. Nasleduje štvrté poschodie z ktorého sa ozýva detský nevysmrkaný  hlas, a mravčanie a áno už mám úlohy mami, veď ma pusti von. Ale keď prídeš napíšeš si ešte jeden diktát a bežné detské sľuby: heej aj dva len ma pusti von. Prichádza konečná stanica pani susedy a v hlave mi zneje : jú ár d čempjons máj frend. Dovidenia hovorím, ona na prvý raz samozrejme  nepočuje a pomaly sa odšuchtáva von, keď po druhý raz hovorím dovidenia a ona potichu odmrmle. Vystupuje. A mne nastupuje sólo cesta kozmi loďou.

Šunkový závan sa obnovil keď odchádzala, ale môj nos si už zvykol....

Sama som zostala. Hovorím si chvala bohu.

Len ja a moja potreba cikania

6......7.....na sedmičke čakajú susedia so psom. Teda starou prachovkou, teda  stroj na zametanie, ktorý nepotrebuje elektriku, len jedlo. Sused si veselo pospevuje taaatttattaattt, suseda sa prihovára psovi, ktorý nevie čo zo svojím životom. A zrazu vytúžene ôsme poschodie...