streda 12. februára 2014

Som oliva, čakám o život...

Ževraj som CBA, väčšia nie najmenšia, na tanieri. Čakám pred dvoma slečnami. Oni, že si dajú olivy, keď už majú víno. Červené si dá červenovláska, biele si dá červenovláska. A teraz už len čakám, počúvam ich. Budem prvá? Ako obnovenie chutí? Alebo len bežný stred, jednoducho nepovšimnutá. Budem posledná? Budem tá, ktorej chuť zostane v ústach? Neviem, no posledné minúty života sa cítim vzrušene, neviem kedy sa to stane, nevidím. Len cítim teplo, cítim prievan. Rozmýšľam aké to bude. Bude to bolieť? Alebo to bude len pošteklenie zubov? Opäť cítim teplo, možno som na rade. Cítim hrošiu kožu na mojej jemnej pokožke, som vo vzduchu. Nevidím, kde som, len akosi sa nebojím ničoho...je tu tma, teplo, a ostré hrany, ktoré sa mi zabárajú do tela. Netrpím. Užívam si to. Chcem byť čo najlepšia, chcem zostať v ústach. Chcem sa premeniť na chuť. Chuť, ktorá sa nedá chytiť a uviazať do batôžka. Dá sa len cítiť. Budem tu rada pre pocity...chcem tu byť už len pre pocity....


                                                                Som oliva. Čierna.