?

Život je príliš Zrejmý... a pritom najnezrejmejšou vecou v mojom Živote je život sám...

čakám ho...

                čakám ho. ešte tri minúty. dnes nemám baterku. hudba mi nezapĺňa moje ušné dutiny a  lalôčky, tak ako by som chcela, dokonca ani ako by som nechcela.jednoducho ticho. ffrrrr. šššš. frrrrrrn, frrrrrrrn šššššš. frrrnnnn...prechádzajú autá. cigánka v šlapkách. ďalšia cigánka čo práve porodila a je tiež prekvapivo aj v šlapkách aj v ponožkách naraz, a na hrudi  dieťa zašuliate do deky. a prichádza autobus. ja sa valím do prvých radov, keď zrazu zistím, že to nie je môj autobus, nenápadne sa vytrácam, tak aby nikto nič nevidel ani nepočul. čakám ďalej a čudujem sa prečo sa vedľa mňa dvojica (pravdepodobne) matky a dcéry nerozpráva ale zrazu kútikom oka zistím že posunková reč je dôvod. začnem sa na nich pozerať iným pohľadom. už ich neodsudzujem kvôli čudným nohaviciam, či znervozňujúcim účesom. je mi z toho trápne ako rýcho zmením názor.v tom prichádza môj autobusom, tento raz správny. vyberiem sa ku nemu.už stojím skoro na schodoch keď sa opäť zahľadím na tú dvojicu. pristupujem ku šoférovi a stotisíci prvý krát hovorím : študent poprad. on mi hovorí že prilož kartu a ja priložím on sa čuduje a ja hovorím, že mám v hotovosti a on ved dobre ale prilož tu kartu, kartu nejde prijať a zrazu ide.on je štastný. ja som štastná krátkodobo. predomnou šóra ľudí. zamnou naštastie ešte nie. kráčam po hlavnej tribúne autobusu, ale musím sa zastaviť s dôvodu naplnenia kapacity.za mnou stojí pani s kufrom. predomnou dievčatá, ktoré sa veselo bavia. pani s kufrom sa drži operadla pričom jej šál šteklí sediacu na sedadle, ktorá počúva hudbu a buď si to všímať nechce alebo nemá na výber. očami sa škrabem na jej ruke a ona zrazu otiahne ruku a vyberá si pesničky. repertoár nič moc .025. Inna,026. Inna, 027. Inna,028. Inna. odradí ma jej playlist a hlavu otáčam na dievčatá. jedna ma tričko s eiffel tower, to ma poteší, dnes sa cítim ako vo francúzsku. výhľad pomedzi ramená mi ukáže spiace dievča. dievča predomnou ma zvláštny predkus. bojím sa jej. ale ony sa bavi a hučia a neriešia, až po hranicu kde sa začínajú handry. tam už riešia a neriešia, že riešia. v tom sa autobus zastaví a časť pasažierov opúšta neopakovateľné miesto ako je hromadná doprava, dlhé lúčenia a slzy...moje stanovištie sa mení, posúvam sa ku zadným dverám. pani s kufrom sa ocitla pred mladými dievčatami a nemôže sa vynadívať. pozerá na nich a oni zanietene rozprávajú o škole. a pani pozrie sem na jednu a potom na druhú presne v poradí akom rozprávajú. ja sledujem pani a dievča, ktoré je sledované.(  v big brother asi hovorili fakt pravdu, že všetci sme sledovaní)  a zase zastávka vylučovacia metóda a naše miesta sa opäť posunuli. našla som si miesto. pani si našla miesto. sadá si a kufor kladie vedľa seba. vyberá telefón a volá: čo si mi nezavolal?....tak teraz už nič......veď si mi mohol zavolať....šak som chcela, že od lidlu pojdeš somnou....ta teraz už nič...no doobre...čau. hudrala do telefónu a ja som zrazu objavila trochu z jej života...ale najkrajšie boli v ten ďen tatry...

víno

                 zobrala do ruky pohár vína .bieleho .červené je poetickejšie ale biele je lepšie. myslí si. ďalej si myslí, že by už mala niečo robiť so svojím životom .zapáli si cigaretu .predstavuje si že dym vydychuje v 20. storočí v spoločnosti Vincenta.a pýta sa ho aké to je a že ho miluje. pije z pohára.

                ďalej ju napadne, že by chcela ujsť. nechať všetko bez jej dotyku. nepovšimnute .a utekať. a ešte ju napadne, že chce niekomu zarezať do lýtka .bez následkov vykrvácania. a pozerať na otváranie rany.

                chcela by sa rozbehnúťoproti vlaku a pocitiť, ten pocit pri rozbehnutí oproti vlaku.vidieť to reálne.ďalší dúšok toho omamujúceho nápoja.

                skočiť do rozbúrenej rieky a prežiť. skočiť do rozbúrenej rieky a neprežiť.

                držať ju v ruke. misu s horúcou polievkou. a pustiťju. úplne čakane. a neospravedlňovať.
                povedať ľudom čo by mali urobiť, a oni by to urobili. počuť od ľudí čo má urobiť a ona by to urobila.
              víno jej steká po stenách hrdla. a ju to povzbudzuje ku ďalším, predstavám, ktoré svet už dávno ukryl pred očami ľudi.preto si myslia, že neexistujú.
               vstúpi do nej myšlienka na mliovanie. dlhé. romantické. nečakane očakávané.vášnivé.
               chcela by raz počuť čo hovora steny v blázinci.či mlčia.alebo sa prekrikuju.
               nahá sa rozbehnúť do davu ľudí a na nohách priviazane plechovky, ktoré by šramotili.
"víno je fajn" konštatuje a nalieva si ďalší pohár. a zrazu ďalší. a ešte jeden...
              chce ísť na ulicu a rozprávať sa. odhyrznúť z poriadnej dávky rozhovoru s človekom.
ktorý by jej to povedal...na konci rozhovoru by sa rada zahryzla do pohára, v ktorom mala víno.krvavým bozkom by ho pobozkala na líce a odišla.
              šla by pod pouličnú lampu a trošky by si tam odpočinula...
              v tom momente sa postavila .vzala do rúk pohár červeného vína.dala si z neho logíčko. a úplne plánovane ho hodila oproti stene.stena sa neuhla.akoby naschvála ostala stáť.ale rozhodla sa ...
           

modrý obraz

...rada by som si obliekla červené pančušky...
červený rúž na orámovanie mojich slov,
červené vášnivé okuliare namiesto ružových zamilovaných...
červené hviezdy, by svietili ponad moju hlavu s červenými vlasmy...
červené nechty, by vyrážali ľudom dych, keď sa budem  s nimi zoznamovať pri
červenej rieke, červenú blúzku, ktorú mi bude rozopínať muž, ktorý bude vášnivo červený,
červené špagety, ktoré budem jesť a na nich červený kečup...ktorý bude stekať po červenom tanieri..a červená vidlička...
Chcem červený svet, v ktorom prúdi červená krv, v ktorom prúdi červenšia krv...
chcem vidieť všetko krásne červené...
chcem namaľovať modrý obraz a čakať, kým mi doň niekto namaľuje červenú škvrnu...
červenou farbou...
chcem žiť a všetko si odkladať v podobe červených spomienok...
chcem byť celá červená, červené päty, červené lakťové jamky, červené dúhovky
červená nech ma zachráni z čiernobieleho sveta...
nech vidím červených ľudí, tých ktorý majú červené myšlienky...ako ja
chcem mať červenú izbu, cez ktorú uvidím na červené kopce...
červená nech sa stane súčasťou sveta, ktorého ovládli prúžky...
nech sa prúžkuje s nimi...
nech vidím okolo seba červené prúžky, nekonečné...
vždy nech zažiaria na červeno, aby som ich spoznala, keď zosivejem...
nech je cigareta červená
a nech má červený dym...
nech je biele víno červené...
nech, sa opíjam do červena...

privolávam ho...

Privolávam ho. Jeho červené svetlo mi zasvieti do oka. Nervózne kráčam po suteréne. Ono je to tak , že isté miesta na zemi ma privádzajú do šialenstva, šialenstva zo vzdialenosti WC. A tak sa snažím necikať, len kráčať.  Čakám  a zároveň zvyšujem jeho rýchlosť silou mysle, pretože za vchodovými dverami zazriem postavu.  Oči zameriavam ku bytovkovému nebu, nohy krížim a tak zadržiavam únik moču. Nešťastne pozerám na kľučku na vchodových dverách. Otvára sa. Nenápadne hľadím na dierku, ktorá sa zväčšuje a objavuje sa v nej postava. Malá, tučná pani smrdiaca  ( či voniaca ? ako pre koho) za šunkou.  S nádejou v očiach, že ju počkám sa na mňa pozrie  a ja nemôžem odolať šunkovému zájazdu, ktorý mi ponúka. Slušne  sa pozdravím, samozrejme viac  ako dva razy, kedže láska ku šunke ju pripravila aj o sluch. Moje nohy sa však nemôžu už krížiť preto trpím mojou potrebou cikať ešte viac. Konečne sa za ňou zatvoria dvere a ona si spomenie že potrebuje vykradnúť svoju schránku. Ja stále čakám. Milo (v mojom ponímaní s hroznou výčitkou v očiach, prečo práve ja... a v zlom čase na zlom mieste..atď.) sa na ňu pousmejem a čakám s otvorenými dverami na ňu. Ona konečne našla kľúč otvorila schránku. Vybrala bežné letáky, pár sekúnd pozretia na nich si samozrejme neodpustila. Ďalej vybrala biele obálky, dala si ich pod pazušku  zamkla schránku a v žiare výťahového reflektora sa vybrala smerom ku mne. Moja radosť  je veľká. Dvere sa zatvárajú presne priamo neúmerne ako rastie moja radosť z dosiahnutiu môjho fyziologického cieľa. Ona sa zatiaľ dotkne mojich líc s ukazovákom a prostredníkom a pohýbe s nimi z prava do ľava. Opýta sa ako sa mám a ja že dobre. A konečne môžem stlačiť  5. gombík od dola a vychutnávať  šunkovo stareckú jazdu. Prichádzame na prvé poschodie, z ktorého sa detia rútia vonku. Bežné vykriky ako : ja budem prvá, posledný je zhnité vajce, hééj veď ma počkaj...nám krúžia okolo našej kozmicej lodi, v ktorej sa práve nachádzame. Oči mi padajú na stenu, na jej šurc, vreckovku, ktorá jej trčí z kešenka  ako hovorí moja babka, opäť na stenu na lampu. Medzi tým sa objavíme na druhom poschodí(.“adrenalín stúpa, srdce mi rozbúcha, ked si tu somou „ mi prebehne hlavou) na druhom poschodí čaká pani s barlou, lebo bez nej jej to nejde. Na druhom poschodí čaká pes  s paničkou, lebo bez nej mu to nejde. Tretie poschodie je neznáme. Prisťahovaný cigoši, alebo  prvorodička to neviem. Nasleduje štvrté poschodie z ktorého sa ozýva detský nevysmrkaný  hlas, a mravčanie a áno už mám úlohy mami, veď ma pusti von. Ale keď prídeš napíšeš si ešte jeden diktát a bežné detské sľuby: heej aj dva len ma pusti von. Prichádza konečná stanica pani susedy a v hlave mi zneje : jú ár d čempjons máj frend. Dovidenia hovorím, ona na prvý raz samozrejme  nepočuje a pomaly sa odšuchtáva von, keď po druhý raz hovorím dovidenia a ona potichu odmrmle. Vystupuje. A mne nastupuje sólo cesta kozmi loďou.

Šunkový závan sa obnovil keď odchádzala, ale môj nos si už zvykol....

Sama som zostala. Hovorím si chvala bohu.

Len ja a moja potreba cikania

6......7.....na sedmičke čakajú susedia so psom. Teda starou prachovkou, teda  stroj na zametanie, ktorý nepotrebuje elektriku, len jedlo. Sused si veselo pospevuje taaatttattaattt, suseda sa prihovára psovi, ktorý nevie čo zo svojím životom. A zrazu vytúžene ôsme poschodie...