čakám ho...

                čakám ho. ešte tri minúty. dnes nemám baterku. hudba mi nezapĺňa moje ušné dutiny a  lalôčky, tak ako by som chcela, dokonca ani ako by som nechcela.jednoducho ticho. ffrrrr. šššš. frrrrrrn, frrrrrrrn šššššš. frrrnnnn...prechádzajú autá. cigánka v šlapkách. ďalšia cigánka čo práve porodila a je tiež prekvapivo aj v šlapkách aj v ponožkách naraz, a na hrudi  dieťa zašuliate do deky. a prichádza autobus. ja sa valím do prvých radov, keď zrazu zistím, že to nie je môj autobus, nenápadne sa vytrácam, tak aby nikto nič nevidel ani nepočul. čakám ďalej a čudujem sa prečo sa vedľa mňa dvojica (pravdepodobne) matky a dcéry nerozpráva ale zrazu kútikom oka zistím že posunková reč je dôvod. začnem sa na nich pozerať iným pohľadom. už ich neodsudzujem kvôli čudným nohaviciam, či znervozňujúcim účesom. je mi z toho trápne ako rýcho zmením názor.v tom prichádza môj autobusom, tento raz správny. vyberiem sa ku nemu.už stojím skoro na schodoch keď sa opäť zahľadím na tú dvojicu. pristupujem ku šoférovi a stotisíci prvý krát hovorím : študent poprad. on mi hovorí že prilož kartu a ja priložím on sa čuduje a ja hovorím, že mám v hotovosti a on ved dobre ale prilož tu kartu, kartu nejde prijať a zrazu ide.on je štastný. ja som štastná krátkodobo. predomnou šóra ľudí. zamnou naštastie ešte nie. kráčam po hlavnej tribúne autobusu, ale musím sa zastaviť s dôvodu naplnenia kapacity.za mnou stojí pani s kufrom. predomnou dievčatá, ktoré sa veselo bavia. pani s kufrom sa drži operadla pričom jej šál šteklí sediacu na sedadle, ktorá počúva hudbu a buď si to všímať nechce alebo nemá na výber. očami sa škrabem na jej ruke a ona zrazu otiahne ruku a vyberá si pesničky. repertoár nič moc .025. Inna,026. Inna, 027. Inna,028. Inna. odradí ma jej playlist a hlavu otáčam na dievčatá. jedna ma tričko s eiffel tower, to ma poteší, dnes sa cítim ako vo francúzsku. výhľad pomedzi ramená mi ukáže spiace dievča. dievča predomnou ma zvláštny predkus. bojím sa jej. ale ony sa bavi a hučia a neriešia, až po hranicu kde sa začínajú handry. tam už riešia a neriešia, že riešia. v tom sa autobus zastaví a časť pasažierov opúšta neopakovateľné miesto ako je hromadná doprava, dlhé lúčenia a slzy...moje stanovištie sa mení, posúvam sa ku zadným dverám. pani s kufrom sa ocitla pred mladými dievčatami a nemôže sa vynadívať. pozerá na nich a oni zanietene rozprávajú o škole. a pani pozrie sem na jednu a potom na druhú presne v poradí akom rozprávajú. ja sledujem pani a dievča, ktoré je sledované.(  v big brother asi hovorili fakt pravdu, že všetci sme sledovaní)  a zase zastávka vylučovacia metóda a naše miesta sa opäť posunuli. našla som si miesto. pani si našla miesto. sadá si a kufor kladie vedľa seba. vyberá telefón a volá: čo si mi nezavolal?....tak teraz už nič......veď si mi mohol zavolať....šak som chcela, že od lidlu pojdeš somnou....ta teraz už nič...no doobre...čau. hudrala do telefónu a ja som zrazu objavila trochu z jej života...ale najkrajšie boli v ten ďen tatry...